Kapela King Crimson vznikla troskách nie príliš úspešného tria Giles, Giles & Fripp. Z neho nakoniec zostali len dve tretiny, keď Petra Gilesa nahradil Frippov spolužiak z detstva Greg Lake, ktorý sa okrem basgitary ujal aj spevu. Jeho meno sa od roku 1970 spája so supertriom Emerson, Lake & Palmer, no jeho spev na prvých dvoch crimsonovských albumoch nastavil latku pre jeho nasledovníkov veľmi vysoko. Klávesové nástroje, flauty a saxofóny obsluhoval Ian McDonald (ex Infinity, neskôr Foreigner) a line-up dopĺňal netradičný člen – textár a grafik Peter Sinfield .
Lídrom a jediným členom, ktorý prežil všetky zemetrasenia, personálne rošády a rozpady, je Robert Fripp (nar. 16.5.1946). Okrem hry na gitaru, klávesové nástroje a experimentov so zvukmi, efektami a svojou "frippertronikou" má aj jeden nezvyčajný koníček. Tento novodobý gitarový a zvukový šaman sa zaujíma o mágiu a zbiera stredovekú alchymystickú a ezoterickú literatúru, čo zároveň vysvetľuje nadpozemský a atmosferický rozmer jeho hudobnej produkcie.
Album ponúka síce len 5 skladieb, ich dlhšia minutáž však dovoľuje na ich plochách rozvinúť viacero motívov vrátane členenia na podkapitoly.
Úvodná 21st Century Schizoid Man obsahujúca pasáž Mirrors akoby naväzovala na psychedelický odkaz The Cream, neskorých Beatles, či raných Pink Floyd. Skreslený hlas v dominantnom motíve (ťažko to nazvať refrénom) sa strieda s ústredným riffom a „free“ pasážami v mnohom pripomínajúcimi prelomový album Milesa Davisa Bitches Brew, ktorý vznikol zhruba v tom istom období, ako aj neskoršie „mahavishnovské“ energické jazdy. Množstvo nečakaných zmien, unisoná a spoločné frázy celej kapely vyžadujú zručných a zohratých muzikantov, čo ich neskoršie projekty potvrdili.
Druhá skladba I Talk To The Wind je opačným protipólom otváracej jazdy. Jemná balada začínajúca melotrónom akoby si od The Beatles požičala tú uchu lahodnejšiu – harmonickú stránku. Jemný Lakeov hlas podfarbuje flauta a mellotron a takmer džezovo podfarbujúce bicie s víriacim „virblom“.
Nasleduje ďalšia pomalá skladba Epitaph, no na rozdiel od farebnej I Talk To The Wind ladená do depresívnejšej nálady, čo predznamenáva aj jej samotný názov. Hoci je King Crimson všeobecne pokladaná za kapelu, kde často dominujú nepravidelné rytmy a disharmónia, práve tieto dve skladby ukázali, že dokážu s harmóniami a atmosférou pracovať tak, že pri počúvaní mrazí v chrbte aj poslucháča, ktorý nemusí byť zarytým progrockovým fanatikom. Je to síce trochu čierny humor, ale ak by som mal potenciálnemu samovrahovi doporučiť skladbu, ktorú by si mal pustiť na rozlúčku so svetom, Epitaph by bola top favoritom. A možno by si napokon uvedomil, že aj v temnote dokáže byť život krásny a nie je dôvod predčasne ho opúšťať.
Zrejme najmenej výrazná, opäť trochu „nadžezlá“, skladba Moonchild začína pozvoľna tichou pasážou s impresionistickými zvukomaľbami. V tomto duchu aj napriek krátkym odbočkám zotrvá až do samotného konca a nálada sa výraznejšie mení až nástupom úvodného akordu záverečnej skladby.
Tou je titulná The Court Of The Crimson King s dvoma podkapitolami. Okrem dominujúceho motívu s nápevom je zaujímavá aj v slohách a medzihrách, kde Gilesove bicie a perkusie interesantným spôsobom dotvárajú kolorit piesne. V podstate typická progrocková skladba plná členitých prechodov a zmien tempa, gradujúcich nálad s trochu ponurým a tajuplným textom síce album uzatvára, ale zároveň otvára symbolické dvere ďalším formáciám, ktoré zo sedemdesiatych rokov urobili zlatú éru rocku, nesúceho prívlastky ako progresívny, art, či jazz-rock. Z rockerov sa stali skladatelia takmer klasických diel, z džezmenov rockeri, nehovoriac o etnických vplyvoch, ktoré sa čoraz častejšie primiešavali do „západných“ kultúr a doba priala fúziám bez žánrových obmedzení.
Robert Fripp sa postaral o dodatočnú digitalizáciu a remastering celého katalógu King Crimson do HDCD podoby, takže v edícii k 30. výročiu si môžeme album nerušene a bez zbytočných ruchov vypočuť aj v tých najtichších pasážach. Diskografia King Crimson aj napriek odmlkám v druhých polkách sedemdesiatych aj osemdesiatych rokov ukrýva viacero nezabudnuteľných titulov, no k ich debutu sa vraciam najčastejšie a aj najradšej.
Skladby:
1. 21st Century Schizoid Man
including Mirrors (7:20)
2. I Talk To The Wind (6:05)
3. Epitaph (8:47)
a) March For No Reason
b) Tomorrow And Tomorrow
4. Moonchild (12:11)
a) The Dream
b) The Illusion
5. The Court Of The Crimson King (9:22)
a) The Return Of The Fire Witch
b) The Dance Of The Puppets
Zostava King Crimson 1969:
Robert Fripp – gitara, klávesy
Greg Lake – basgitara, spev
Ian McDonald – klávesy, mellotron, flauta, saxofón, vokály
Michael Giles – bicie, perkusie, vokály
Peter Sinfield – texty, ilustrácie, hovorené slovo
Čas: 43:45
1969 EG Records / Virgin / EMI
