Rodák z Ohia (džezmeni ho možno premenujú na Sco-hio :-) oslávi 26. decembra 54. narodeniny, čo nie je na džezmena s takou bohatou diskografiou a toľkými významnými kooperáciami vysoký vek. Tí, čo zažili jeho koncerty s troma mladými muzikantmi počas turné k albumom Überjam a Up All Night mi určite dajú za pravdu, že prežíva svoje najlepšie roky a jeho energia a životný entuziazmus nedávajú ani len pomyslieť na odchod do muzikantského dôchodku.
S gitarou sa vážnejšie zoznámil počas štúdií na strednej škole v Connecticute, v rokoch 1970-73 študoval na povestnej škole v Berklee. To mu otvorilo cestu ku Gerrymu Mulliganovi a Chetovi Bakerovi a následne k skupine Billyho Cobhama a Georgea Dukea. Medzitým už vydával aj svoje sólové albumy, zakotvil pod krídlami labelu Enja a už tam skrížil svoje cesty s basistom Steveom Swallowom . Prienik do sveta veľkého džezu však nastal až angažo
vaním v skupine veľkého Milesa Davisa . Miles mal vždy dobrý nos na talentovaných muzikantov, pod jeho taktovkou hrali najdôležitejšie postavy histórie džezu (námatkovo Herbie Hancock, Chick Corea, Keith Jarrett, Wayne Shorter, Joe Zawinul, John McLaughlin, Marcus Miller...) a po Milesovej škole sa z nich stali nielen hviezdy najväčšieho kalibru, ale aj muzikanti, ktorí posúvali a stierali hranice. Len pre zaujímavosť – počas „milesovskej“ éry mu na basgitare najčastejšie sekundoval Darryl Jones, neskôr aj Stingov spoluhráč, dnes člen Rolling Stones. Davisovo „elektrické“ obdobie otvorilo oči aj Scofieldovi a zrejme tam sa naučil vstrebávať nové trendy a hľadať pre svoju hudbu nové teritóriá.
To sa prejavilo aj v jeho sólovej tvorbe oscilujúcej medzi dravým, funkom nasiaknutým fusion a mainstreamovým – „
straight-ahead“ džezom. Fusion reprezentujú albumy vydávané pod labelom Gramavision ako Electric Outlet (1984) alebo Loud Jazz (1987), naopak k mainstreamu sa vracia hlavne na prelome 80. a 90. rokov, kedy prestúpil k vydavateľstvu Blue Note. Tu patrili k jeho najdôležitejším spoluhráčom saxofonista Joe Lovano, organista Larry Goldings, kontrabasisti Dennis Irwin a Charlie Haden, za bicími Jack DeJohnette a v polovici 90. rokov skrížil svoje cesty aj s ďalším terajším spoluhráčom – mladým bubeníkom Billom Stewartom (ročník 1967). K vrcholom patria albumy Grace Under Pressure (1991), Hand Jive (1993) alebo platňa I Can See You House From Here s Patom Methenym (1993). Nasledujúcim bluesovo-groovovo orientovaným albumom Groove Elation (1995) opäť mieri inam a lúči sa s Blue Note.
Zakotvil vo vydavateľstve Verve. Prvý, takmer akustický, album Quiet (1996) ešte revolúciu nepriniesol. Energiu do žíl mu vliala až kooperácia s triom kúzelníkov a experimentátorov Medeski - Martin - Wood a album A Go Go (1997). Album plný energie, chytľavých motívov a pulzujúcich groovov radím k vrcholom jeho doterajšej tvorby. (Čoskoro vám ho priblížim aj v rubrike Nezabudnuteľné albumy). Tento album mi prirástol k srdcu aj počas môjho hrávania v kapele Aprílové počasie, keď náš repertoár tvorili 4 skladby z neho a album som mal napočúvaný takmer do noty. S torzom tria M-M-W Scofield sporadicky spolupracuje aj na ďalších albumoch. Bump (2000) vychádza z groovového konceptu v štýle „A Go Go“, je síce o niečo pestrejší, ale úroveň svojho predchodcu nedosahuje. Scofield opäť zaraďuje spiatočku a album Works For Me (2001) nahraný so smotánkou mainstreamu (o.i. Brad Mehldau, Kenny Garrett, Christian McBride, Billy Higgins) patrí pre zmenu k jeho straight-ahead-jazzovým vrcholom.
A aby tých spiatočiek a pridávaní plynov nebolo málo, Scofield opäť zvrtol volant nablýskaného veterána o 180 stupňov a naskočil do futuristického vozidla a pod nálepkou John Scofied Band zastrešil trio mladých muzikantov. Hlavne doprovodný gitarista a programátor Avi Bortnick sa podpísal pod moderný sound využívajúci sample, loopy a aj sám Scofield objavil kúzlo efektov a rôznorodých krabičiek, ktorými nielen moduloval svoj zvuk, ale taktiež vrstvil skladby slučkami vznikajúcimi v reálnom čase. Spomínané albumy Überjam (2002) a Up All Night (2003) priblížili jeho tvorbu aj mladšej generácií a v booklete prvého z nich sám Scofield napísal, že z mnohých jeho albumov by asi z tohto mal Miles Davis najväčšiu radosť.
O rýchlej adaptabilite Scofielda – chameleóna svedčí album Oh! (2003) nahratý formáciou ScoLoHoFo (Scofield – Lovano – Holland – Foster). Opäť návrat k mainstreamu, tentokrát o niečo viac vo „free“ polohách, pritom ho nahrával v pauze medzi koncertnými turné s „elektrickým“ bandom. Za zmienku ešte stojí album Scorched (2004), kde Mark-Anthony Turnage za pomoci Frankfurtského rozhlasového symfonického orchestra dodal starším aj novším Scofieldovým skladbám nový a celkom zaujímavý šat.
To sme už pri zrode albumu EnRoute (2004), kde sa znova stretol so svojimi súputníkmi – Steveom Swallowom, s ktorým prežil hodnú časť rokov osemdesiatych a Billom Stewartom, ktorý ho pre zmenu často doprevádzal v rokoch deväťdesiatych. Predstaviť
Stevea Swallowa by si žiadalo jeden celý článok. Z jeho najdôležitejších zastávok spomeniem aspoň pôsobenia s Paulom a Carlou Bleyovcami, Chickom Coreom, Stanom Getzom, Garym Burtonom, u nás sme ho naposledy mohli zhliadnuť na BJD v úlohe sidemana v skupine Bobbyho Previtea. Je známy svojou neortodoxnou hrou na basgitaru, hlavne vedením harmonickej línie a využívaním aj vyšších tónov. Bill Stewart je zas pokladaný za jedného z najlepších súčasných mainstreamových bubeníkov, vyniká dynamikou
a silným zmyslom pre empatiu. Živý záznam EnRoute z decembrového koncertu v newyorskom Blue Note klube (2003) ukazuje Scofielda a spol. ako spájajú mainstreamovú vetvu s funkovo-groovovou. Navyše trojčlenná zostava je snáď ideálnou konšteláciou pre improvizácie a spájanie pevných tém s voľnejšími pasážami založenými na empatii a muzikantskom dialógu, hlavne keď je okrem muzikantského kumštu prepojená aj putami ľudskými. Sám Sco vraví: „ Chcel som zažiť improvizácie v reálnom čase s dvoma z mojich najobľúbenejších muzikantov... “ Dúfam, že budeme svedkami niečoho podobného aj pozajtra a že Babylon bude praskať vo švíkoch.
Ešte musím na záver spomenúť poslednú akvizíciu v Scofieldovej diskografii. Názov kolekcie „ That's What I Say: John Scofield Plays the Music of Ray Charles “ (2005) napovedá všetko o nielen jej obsahu aj o Scofieldovej variabilite a schopnosti vstrebať a rozvinúť akýkoľvek materiál. Scofield opäť potvrdil, že právom je označovaný za jedného z najlepších a najvýznamnejších džezových gitaristov súčasnosti. Zaujímavosťou je, že Scofield brázdiaci klubové pódia takmer počas celého roka vyvracia tézu o tom, že muzikanti žijú voľným kočovným životom. Je silno rodinne založený, voľné chvíle trávi s rodinou, jeho manželka Susan sa mu navyše už dlhé roky stará o výkonnú produkciu albumov.
Fotografie Johna Scofielda pochádzajú z koncertu v pražskom Lucerna Music Bare 21.10.2002 (foto Peter Cagáň), faximile obalov albumov a fotografia Stevea Swallowa sú prevzaté z www.allmusic.com, fotografia Bllla Stewarta z www.drummerworld.com .
Koncert Johna Scofielda nie je posledným z ponuky bonbónikov, čaká na nás Richard Bona, Maceo Parker a v roku 2006 ďalšie lahôdky ako Allan Holdsworth, Frank Gambale, Scott Henderson, medzitým The Fugees a aj mnoho domácich koncertov. Viac na stránke Babylon Clubu .
<div><a href="http://naj.sk/"><img src="http://p1.naj.sk/hit?site=22816;t=lb14;ref=;jss=0" align="right" width="14" height="14" alt="NAJ.sk" style="border:none" /></a></div>
